...dnes bol veľmi výnimočný deň. Myslím, že je vzácne zažiť všetky štyri ročné obdobia - ani nie v jednom dni, ale v jednej - hodine? :) Pretože dnes na mňa svietilo slnko a cítila som pár sekúnd bezvetrie, taktiež bolo zamračené, fúkalo, mrholilo, pršalo, snežilo a padali drobné krúpy, blýskalo sa a hrmelo. A do dvoch minút opäť všetko zalialo slnko...
Dnešný blog som sa rozhodla poňať ako súhrn "trápností", ktoré zažívam každý deň. :) Väčšinou sa dejú mne samej pre mňa samú. :) (rozumej kvôli mne)
Mojim každodenným partnerom je pán Smiech. Je veľký gentleman, mnohokrát mi dá prednosť a nechá ma smiať sa prvú. Je veľmi hanblivý, takže mnohokrát sa smejem úplne sama a nahlas a taktiež je výrazne nákazlivý (keď sa prejaví). Výsledkom je smejúca sa ja a smejúci sa ľudia okolo mňa.
Považujem ho za bezplatný liek na mnoho vecí. SMIECH. Nepredáva sa v ampulkách ani v tabletách, ale denná dávka by mala byť povinná. Aspoň 3-minútová. Koľkokrát za deň sa tvárime mrzuto a koľkokrát denne roztiahneme pery do úsmevu?
Už som to niekde písala - kútiky sa rozbehnú každý opačným smerom a vtedy viem, že je všetko v poriadku (aj keď veľa vecí okolo mňa vnímam úplne opačne)...
Ale pán Hartl krásne povedal: "Trapno je krásnej existenciální moment, kterej si každej v sobě nosíme a vypovídá o člověku víc než cokoliv ostatního. Trapno je vždy se mnou." :)
Tak pár samo-príkladov:
Máme sa stretnúť v kine. Prídem načas - ale do nesprávneho obchodného centra. :)
Na dohodnuté stretnutie do kostymérne prídem správne (aj miesto aj čas), volám pani, že som už na mieste, uistí ma, že už ide za mnou von z budovy. Prvú pani oproti mne srdečne chytím za ruku, pozdravím a zoznámim sa... "Dobrý deň, Veronika." "Dobrý deň, Petra." "Petra? Prepáčte, mám sa stretnúť s Danielou... To nie ste vy?" "Nie, ale rada sa zoznámim..." (Daniela práve vychádza z budovy...)
Keď som žila v Banskej Bystrici a cestu do Bratislavy som nemala ešte úplne v malíčku, zvykla som si pomôcť tým, že som "sledovala" auto predo mnou. Ak malo značku BA, tak nejak som tušila, že pôjde do hlavného mesta. A tak som sa naňho "zavesila" a ako šlo to auto predo mnou, tak som šla aj ja. Raz sa mi stalo, že auto predo mnou zrazu vyhodilo blikačky, spomalilo a zastavilo na krajnici. Automaticky som zablikala aj ja, odstavila auto na kraji diaľnice - a po pár sekundách si uvedomila, že toto teda fakt nemusím opakovať...
Varím čaj kolegynke a kávu sebe a do oboch hrnčekov štedro naložím za dve lyžičky kávy...
Blízky človek (poznajúci moj dezorientačný zmysel) mi vraví - tak ideme domov, choď za nami. :) "Jasné..." O pár minút telefonát - "Veve, my sme už odbočili..."
"OK."
"Ale ty si neodbočila..."
"Aha, tak v tom prípade sledujem iné auto."
:) Domov som trafila. :)
Na pracovnom stretnutí otázka "Aký je náklad časopisu?" Bez váhania odpovedám "14 000 eur." Hmmm, vlastne kusov...
Fotím dieťatko u zákazníčky doma, cúvam na gauči o kúsok ďalej, aby som mala čo najlepší záber, uhol, výraz... Až zistím, že gauč je kratší, ako som si myslela a noblesne padám na zem... Fotoaparát je v poriadku, maminka dieťatka sa smeje od ucha k uchu najviac (ja tiež).
Umývam šálky z kávy aj čaju a idem robiť nové horúce nápoje... Jedna šálka je v poriadku, lyžička kávy - šup do nej. Druhá šálka je hore dnom - všimla som si neskoro. :)
Vraví mi - "OK, počkám ťa na najbližšej pumpe." Medzi nami(čitateľmi) - je to asi 2 minúty autom a stačí z kruhového objazdu odbočiť na pumpu... Ja som tú odbočku netrafila. Ocitla som sa na diaľnici a obchádzala si fakt dosť veľký kusisko, kým som sa vrátila späť. Do toho som sa za volantom sama na sebe tak smiala, že som ledva videla na cestu... A keď som nahmatala telefón, že dotyčnej osobe zavolám a priznám sa, prečo tam ešte nie som (lebo som za tie dve minúty stihla zablúdiť) - áno, zistila som, že na ňu nemám uložené t. č... To mi už bolo od smiechu do plaču... :)
Sebe aj šéfke varím čaj.
"Aký chceš?"
"Zelený."
OK, do jednej šálky dávam svoj PIGI, do druhej zelený, idem zaliať a - zistím, že oba majú "štítok" Popradský?
Prehodím si veci na pracovnom stole - vravím si, OK, doteraz som mala pohár s ceruzkami a perami v ľavom rohu, lebo som ľaváčka, prehodím si to doprava, vľavo si postavím pohár s vodou a citrónom... Pracujem, vybavujem maily, telefonujem, dohadujem, vyjednávam, bavím sa so šéfkou, odchádzam... Na druhý deň ráno prídem do práce... A v ľavom rohu pohár s citrónovou vodou, v ktorej sa elegantne vynímajú ceruzka a pero? Úplne automaticky som si ich tam po práci deň predtým odložila... Nevládali sme sa prestať smiať...
X-krát sa mi stalo, že pred pracovným stretnutím s klientom volám do officu, kde mám vlastne byť a o koľkej...
Volám mame a na druhej strane sa ozve - kamarátka? Omylom vytočený iný kontakt, než som pôvodne chcela. :)
Zažila som (našťastie v tomto prípade nie som ja "autorom projektu") Vianoce so zvláštne sladkým kaprom... To miesto soli použili pri obaľovaní práškový cukor. :)
Prísť na fotenie s takmer vybitým fotoaparátom - to nie je príliš vtipné. Ale tiež som zažila. Batéria vydržala.
Vydať sa na výlet autom a deň predtým nevypnúť na tom istom aute, ktorým chcem cestovať, svetlá... Áno, that´s me. :) Vďaka za megachápavého automechanika a mnohých mojich priateľov s autom (menný zoznam by príspevok citeľne predĺžil).
Veľa, preveľa rokov dozadu - návšteva solária po skorej rannej smene - a o niekoľko minút buchot na dvere, prečo nevychádzam. "Prepáčte, zaspala som."
Pár mesiacov dozadu - cvičenie jogy v centre Rafael a veľmi príjemný hlas cvičiteľky na záver - zaspala som. Verím, že bez chrápania. :)
Ak ma pošleš kúpiť cukor a vrátim sa s čerstvými rohlíkmi - hmmm, nevysvetlím... Zasmejeme sa. :)
Prichádzam na návštevu do bratislavského paneláku, vystúpim na správnom poschodí (ueeeej!), na jednej strane chodby svetlo, otvorené dvere - wow, ma vítajú, to nie je pravidlom... Vbehnem dovnútra, zdá sa mi to síce opačne ako naposledy, ale pri mojich orientačných schopnostiach... Nie, teta vo dverách sa síce usmieva, ale zhodneme sa, že sa nepoznáme. :) Tak teda opačne.
Auto, podobné tomu, s ktorým sa mám stretnúť, priam totožné - zastaví neďaleko odo mňa. Ostošesť mávam, že som to ja :) - nechápavo cúva... A keď zaškúlim dovnútra, za volantom sedí asi o 20 rokov starší jedinec. A tak len posunkovou rečou vysvetľujem, že "to rovnaké auto"... Neviem, či chápali, ale usmievali sa. Celá posádka - pán aj s manželkou.
Po fotení zrkadlovkou dať mi do ruky klasický digitálny fotoaparát - s istotou si miesto fotografie odnesiete krátke autentické video :).
Nevadí mi, keď mám každú ponožku inú... Ľudia okolo mňa sa cítia pobavení, keď identifikujú, že sa im to nezdá, ale je to naozaj tak. :)
Tohto som bola len svedkom - ale srdečne som sa nasmiala. Ponúkanie jedla deťom - rohlíky, kaša... Drobci si vybrali, dospeláci zistili, že rohlíky nie sú úplne čerstvé a kaša nie je. Zahrajú to na cornflakesy alebo odmenu iného charakteru, vylezú na stoličku a dostanú tak silný záchvat smiechu - pri zistení, že ani táto potravinová ingrediencia sa v byte momentálne nenachádza. :)
Sediac na "šamlíku" v štúdiu opieram sa o stenu, slečna pod svetlami drží pózu, výraz - keď tu zrazu cítim, že "šamlík" podo mnou sa hýbe, posúva sa a ja sa prevažujem do prázdneho priestoru za mnou... Až na úplnú zem. Áno, padla. Bez zranenia. Fotoaparát celý. A modelka mala taký srdečný úsmev na najbližšom zábere, že keby som to plánovala, tak mi to nevyjde.
Niekedy sa mi stane, že to, čo chcem povedať, si len pomyslím a naopak, čomu venujem len myšlienky, odznie nahlas. Pridejú sa potom situácie ako napr. - ticho, sme obe osoby v priestore a zrazu sa ozve moje "neviem." "Prosím? Čo nevieš?" "Ja som to povedala nahlas?"
A tisícky ďalších momentov... Hanbu som prestala cítiť pred časom. Vďaka vzácnemu človeku v mojom živote - a najmä vďaka sebe samej, uvedomila som si, že je to čarovné. Žiť každý deň tak, aby bol jedným z najkrajších v mojom živote... V minulosti som chcela vrátiť čas mnohokrát. Už som z tej potreby vyrástla. Je to skvelé také, aké to je - tu a teraz. Tie každodenné lekcie a vtipné príhody aj vážne momenty, ktoré sa dejú - prežívam, preciťujem a vo väčšine prípadov chápem. Život je cesta. (mimochodom, dnes sme s Lukom vyrobili minipečiatky z korkových štupľov)
Mnohokrát si sadnem v strede miestnosti na dlážku alebo v strede mesta / sídliska na chodník / cestu / zem... Niektorých to pohorší. Niektorí sa pridajú. Každý nech robí, ako cíti. :)
A tak mi niekedy napadá - čím sa vlastne trápnosť meria? To, či sa cítim trápne, určujú ľudia okolo mňa tým, ako na mňa reagujú alebo ja sama? Chcem, aby sme sa v dnešných ťažkých časoch ľahšie bavili... Nie stále - to nejde, ale väčšinou. Toľko situácií, kedy sa mračíme, sa dá obrátiť na úsmev. Bez hanby. Proste lebo - dnes je ten deň, ktorý o pár hodín uplynie a už sa nezopakuje. A o 10 rokov si na túto situáciu možno (takmer určite) ani nespomenieme. :)
zdroj: internet
